Okuliare na tvári ľudí v našom okolí sú dnes rovnako bežnou vecou ako rukavice na rukách v chladných mesiacoch alebo žabky na nohách v lete. V histórii tomu však vždy tak nebolo. Snaha napraviť nedokonalosti zraku sa datuje celé stáročia späť. Poďme sa pozrieť, ako sa vlastne okuliare vyvinuli až do podoby, v akej ich poznáme v súčasnosti.

Počiatky okuliarov

Vynálezca prvých nositeľných okuliarov nie je známy. Jedny z prvých záznamov o pomôcke, ktorá by sa dala považovať za začiatok okuliarov, sa datuje do starého Ríma. Cisár Nero si tu údajne držal pred očami leštený smaragd, aby zmiernil oslnenie slnečnými lúčmi počas sledovania gladiátorských zápasov. Išlo teda o akési slnečné okuliare. Jeho učiteľ, Seneca, potom vraj používal sklenenú guľatú misu naplnenú vodou, pomocou ktorej zväčšoval text kníh, ktoré čítal. Tiež stredovekí mnísi využívali sklenené gule ako lupy na čítanie.

Prvé, oficiálne uznané korekčné okuliare, ktoré sa dali nosiť, sa objavili v 13. storočí v Taliansku. Fúkači skla z Benátok vyrobili čítacie kamene z pevného skla, ktoré sa vložili do rámov z rohoviny, dreva alebo z kože. Rámy sa potom držali pred tvárou, prípadne sa posadili na nos. Okuliare slúžili predovšetkým mníchom na čítanie a prepisovanie rukopisov. Dôkazom o dôležitom vynálezu sú dobové obrazy z polovice 14. storočia, na ktorých Tommaso da Modeny zachytáva práve mníchov s okuliarmi.

Inovácie na ceste k dnešnej podobe

S rastúcou popularitou sklenených okuliarov dochádzalo k ich šíreniu tiež do ďalších európskych krajín. Rôzni inovátori sa pokúšali zdokonaliť spôsob nosenia okuliarov, aby nepadali a samostatne držali na tvári. Najprv španielski výrobcovia zväzovali šošovky hodvábnymi stužkami, ktoré upevnili k ušiam nositeľa. Ich snahu vylepšili v Číne, kam okuliare priviezli španielski a talianski misionári. Číňania priviazali ku stužkám malá závažia, aby držali u uší.

V roku 1730 predstavil londýnsky optik Edward Scarlett rigidné rámčeky, ktoré sa pripevnili k šošovkám a usadili sa na nose. O 22 rokov neskôr zdokonalil tento typ rámov dizajnér James Ayscough, ktorý na ramená rámov pridal pánty, takže ich bolo možné ohnúť.

V 17. storočí bol už známy princíp konkávnych a konvexných šošoviek. Konkávne šošovky sa používali ku korekcii krátkozrakosti, zatiaľ čo konvexné k náprave ďalekozrakosti. Oba princípy skombinoval Benjamin Franklin, ktorému je pripisovaný vynález bifokálnych šošoviek, aj keď niektorí odborníci z oblasti optometrie jeho zásluhy spochybňujú. Cylindrické šošovky pre korekciu astigmatizmu potom vynašiel sir George Airy v roku 1825.

Po stáročia boli okuliare vyrábané ručne a neboli tak dostupné zďaleka všetkým. Priemyselná revolúcia so sebou priniesla prielom. Vďaka hromadnej výrobe rámčekov a šošoviek sa okuliare stali oveľa dostupnejšie pre väčšinu pacientov s potrebou korekcie chýb zraku. K inováciám dochádzalo aj v oblasti používaných materiálov. Sklenené šošovky ponúkajú vysokú optickú čistotu, ale u silnejších predpisov môžu byť pre používateľa príliš ťažké. To vyriešilo zavedenie plastových šošoviek v 80. rokoch. Ich miernu nevýhodou je však vyššia náchylnosť k poškrabaniu. Ďalším materiálom, používaným na výrobu dioptrických šošoviek, sa stal polykarbonát, najľahší a najtenší dostupný materiál.

Okuliare 20. a 21. storočia

Akonáhle sa okuliare masovo rozšírili, začali ich výrobcovia miesto konštrukcie a materiálov riešiť predovšetkým dizajn. V priebehu minulého storočia sa okuliare stali štýlovou záležitosťou a ich dizajn prechádzal až neuveriteľným vývojom. Moderné materiály, predovšetkým plasty, dali úplnú voľnosť fantázii návrhárov. V ponuke sa začali objavovať rôzne tvary a farby rámčekov, prispôsobené odlišným tvarom tváre, farbe očí či slúžiace ako vhodný doplnok podľa farebnej palety šatníka užívateľa okuliarov. Trend na poli obrúčok udávali predovšetkým filmové hviezdy.

V 20. storočí boli uvedené na trh aj slnečné okuliare. Snaha o vývoj tohto typu okuliarov sa objavila už v dávnej histórii, vtedy však šošovky nedokázali oči skutočne ochrániť pred slnečnými lúčmi. Až objav filtra pre polarizáciu slnečného svetla v roku 1929 umožnil okuliarom absorbovať ultrafialové a infračervené žiarenie. Ich popularita raketovo vzrástla v 30. rokoch opäť predovšetkým zásluhou filmových hviezd. Snaha prispôsobiť slnečné okuliare potrebám pilotov za druhej svetovej vojny stála pri zrode dnes toľko populárnych slnečných okuliarov leteckého štýlu.

K ďalším inováciám z minulého storočia patrí napríklad fotochromne, samozafarbovacie šošovky, tmavnúce v jasnom slnečnom svetle. S pomocou moderných technológií pokračujú výrobcovia okuliarov v ich zdokonaľovaní najrôznejšími ochrannými vrstvami, znižujúcimi oslnenia a zabraňujúcimi prieniku UV žiarenia.

Či už vaše oči vyžadujú korekciu zrakovej vady, ku ktorej vám slúžia slušivé dioptrické okuliare, alebo prostredníctvom slnečných okuliarov chránite svoj zrak pred poškodením UV žiarením, po prečítaní tohto článku už tiež viete, aká dlhá cesta vôbec predchádzala vzniku okuliarov, ako ich poznáte v dnešnej dobe.